3. Ticho pred búrkou

Atlantída sa menila. Hoci jej lesklé veže stáli akoby sa nič nestalo, vzduch v meste bol ťažký, presýtený neviditeľným napätím. Kráľ je mŕtvy. Trón je prázdny. Nereon, jeho najstarší syn, hľadel z okna svojej komnaty na nekonečné more a pýtal sa sám seba: "Dokážem byť niekým, koho sa neboja len pre jeho meno? A naháňa toto meno vôbec niekomu strach?"

Zatvoril oči a počúval. Tlmený šum vĺn narážajúcich na kamenné múry, tlkot vlastného srdca, vzdialené bubny smútku. Päťdňový pohrebný rituál sa ešte neskončil a v tichých uličkách sa už šepkalo o tom, kto by mohol získať trón, ak Nereon zlyhá.

Nie všetci si boli istí, že je mužom, ktorý dokáže udržať Atlantídu pokope. A niektorí si priali, aby sa kráľom nestal. O jeho korunovácii mali vlastné predstavy.

Atlantis neprišla na lodi so vztýčenou vlajkou. Neprišla v sprievode slávy, ktorú si ako Poseidónova dcéra právom zaslúžila. Odišla z Olympu, keď ešte verila, že čestný čin má vyššiu hodnotu než božská moc. Teraz kráčala uličkami mesta, zahalená v prostom plášti s kapucňou, inkognito. Zhlboka sa nadýchla, akoby sa snažila nájsť dôvod, prečo sa otočiť a vrátiť späť do anonymity, ktorú opúšťala.

Pozorne si prezerala ľudí, trhovníkov, ktorí sa prestali smiať, stráže, čo sa tvárili, že majú všetko pod kontrolou, hoci ich oči uhýbali. Atlantída na povrchu pulzovala životom, ale pod jej hladinou driemal strach. A zrada. Striasla sa, hoci večer bol teplý.

Vošla do taverny, kde to páchlo vínom, morskou soľou a potlačenou frustráciou. Miestnosť bola plná. Námorníci, vojaci mimo služby, starí rybári a všetci tí, ktorí žili v tieni paláca. Sadla si do kúta, objednala si nápoj. Neprišla hľadať spoločnosť, chcela len splynúť s mestom, s jeho ľuďmi a vypočuť si to, čo sa nahlas nehovorilo.

Dvere sa rozleteli a dnu vtrhol mladý muž v roztrhanej tunike. Dychčal, akoby bežal celé hodiny a z plných pľúc vykríkol: "Skrývajú pravdu! Kráľ bol otrávený! A jeho syn... jeho syn to vedel!"

Všetky pohľady sa upriamili na prichádzajúceho. Zvedavé ticho vystriedal hlučný chaos. Jeden zo strážnikov zareval a vytasil zbraň. Dav sa rozdelil, stoly sa prevrátili. Muža sa pokúsili umlčať nie slovom, ale oceľou. Nezáležalo na tom, čo kričal. Ľudia prahli po krvi. Chceli dať voľný priechod svojej zlosti a toto bola skvelá príležitosť.

Jeden z vojakov sa zvalil na okraj stola a Atlantis ledva zachytila pohár, ktorý sa chystal padnúť. Neváhala, zareagovala inštinktívne. Nie mečom, ten si nechávala ukrytý. Bol darom od Héfaista a príliš výnimočný na to, aby sa blysol v každej potýčke. Podrazila jedného strážcu stoličkou, druhého paralyzovala úderom pod rebrá, tretieho vyhodila cez nízke okno. Usmiala sa. Toto jej chýbalo. Po rokoch nečinnosti jej padla vhod aj obyčajná opilecká roztržka.

Zachytila muža, ktorého sa snažili umlčať a potiahla ho do zadnej časti taverny. Tam na nich čakal tieň.

"Tvoj štýl sa nezmenil," ozval sa tichý hlas.

Atlantis stuhla. Spoznala ho okamžite, no nedala najavo neistotu, ktorá ju zasiahla. Z tieňa vystúpil muž v cestovnom plášti, oči bystré, tvár nepoznačená vekom.

"Nemohol som odolať," pokračoval, "keď som počul, že sa tu potuluje istá žena s nezameniteľnou aurou a zmyslom pre chaos." Takmer nepatrne pohol bradou nadol, čo v jeho ponímaní znamenalo srdečný pozdrav.

"A ty sa zasa objavuješ ako duch," zamrmlala skôr pre seba a pustila chlapcovo zápästie, ktoré doteraz zvierala. Mladík, ktorého zachránila, sa pomaly spamätával. Atlantis mu položila ruku na plece.

"Odkiaľ máš tú informáciu?" zmenila okamžite tému.

"Jeden z kňazov. Pred smrťou sa mi priznal. Kráľ nepadol chorobou, ale vínom."

Muž si vymenil pohľad s Atlantis. Oboch zamrazilo. Niečo v hĺbke duše už dávno tušili a teraz sa potvrdilo, že smrť neprišla prirodzene. Hádes to musel vedieť, no Atlantis sa ho priamo nespýtala a on nikdy neodpovedal na nevyslovené otázky.

"Začalo to," vzdychol si muž a jeho pohľad potemnel. "Kolesá zrady sa točia rýchlejšie, než sme... než som čakal."

Atlantis sa otočila. "Musím hovoriť s Nereonom. A možno s Gadeirom... ak sa mu dá ešte veriť."

"Každý, komu sa dnes dá veriť, je buď mŕtvy, alebo veľmi opatrný," poznamenal jej spoločník a skúmavo pozrel na chlapca. Potom sa naklonil k Atlantis a šeptom dodal: "A ty si medzi nimi veľmi, veľmi osamelá."

Atlantis chcela niečo povedať, no v tej chvíli zadné dvere taverny praskli. Dnu vtrhla ďalšia skupina mužov. Títo boli organizovaní, lepšie vyzbrojení. Nie bežní strážcovia.

"U bohov," sykla Atlantis. "Musíme zmiznúť." Myslela tým najmä chlapca. Za iných okolností by sa rada zdržala a pobavila na účet elitnej stráže, ale teraz na to nebol vhodný čas. Rýchlo sa pohľadom uistila, že obaja pochopili.

Z taverny sa vytratili zadným východom. Viedla ich cez úzke uličky, poznajúc staré cesty, o ktorých vedeli len kňazi, učenci, zopár vyvolených a ona. Keď sa konečne zastavili, boli na opustenej terase s výhľadom na mesto. V diaľke doznieval hluk, no tu vládol pokoj. Vystrašený chlapec sa snažil upokojiť, zatiaľ čo oni dvaja sa neprestávali dívať jeden druhému do očí.

"Prečo si tu?" spýtala sa, hoci odpoveď poznala.

"Lebo legenda, ktorú musím raz vyrozprávať, ešte nie je napísaná," odvetil. "Mimochodom, ty si jej najdôležitejšou postavou," žmurkol, aby odľahčil napätie.

"Príliš poetické." Atlantis zhodila plášť a prehodila ho cez plecia chlapca. Schúlil sa doň. Bol ako kôpka nešťastia, ktorá by sa najradšej rozpustila v tme. Atlantis mu rozumela. Napravila si meč a pozrela sa na muža.

"Pýtam sa naposledy," zhlboka sa nadýchla, "prečo si tu?" Pevne zovrela rukoväť meča, aby bolo jasné, že nemieni tolerovať výmysly. "Hľadáš pomstu?"

"Nie," usmial sa Platón. "Mojou úlohou je tu vykonať len to nevyhnuté," naklonil hlavu mierne nabok a ruky si prekrížil za chrbtom. Atlantis bola poslednou osobou, ktorej by chcel ublížiť. Nezáležalo na tom, že bola nesmrteľná. Zraniteľná bola tak, ako každé Poseidónovo dieťa. Rany sa jej hojili rýchlo, ale bolesť bola skutočná. Pozrel sa na šíre more, v diaľke začínalo svitať. Prešiel si rukou po zátylku:

"Ríše nepadnú preto, že sú slabé. Padnú, keď si myslia, že sú večné."