2. Za pootvorenou bránou

Nie všetko, čo čaká v tme, je tieňom. 

Po pohrebe nedokázal ostať medzi ľuďmi. Slová sústrasti sa mu zlievali do prázdneho šumu a vôňa kadidla sa mu lepila na kožu ako pach smrti. Potreboval dýchať. Potreboval cítiť život, nádej, čokoľvek. Presne vedel, kde to nájde, vysadol na koňa a to, čo sa mohlo zdať ako bezcieľné blúdenie malo svoj presný účel.

Cval mu rozprúdil krv, dunenie kopýt umlčalo smútok. Nechal sa viesť cestou, ktorú dobre poznal, no dnes mu pripadala iná — tichšia, menej ochotná odpovedať.

Kým sa pred jeho očami menila krajina, jeho myseľ sa potichu vzdialila, aby vzápätí blúdila späť. Raz o pár hodín, inokedy o niekoľko dní. Všetky myšlienky napokon smerovali k jedinému bodu. K žene, ktorá nechcela byť videná, no na to bola sama o sebe príliš výrazná. A dôležitá. Cestou do chrámu ju zbadal stáť na neďalekom hradisku. Nebola sama. Muž po jej pravici, celý v čiernom, ostro vystupoval proti bledomodrej oblohe, ako výkričník v krajine snov. Nereus pevnejšie zovrel uzdu, narovnal sa v sedle a v myšlienkach vrátil sa k návšteve, ktorej význam sa medzitým celkom prevrátil.

Noc bez jasných hviezd by sa mu zdala lepšia .No táto žiarila, voňala po kvetoch, po bylinách, more jej posielalo vánok teplý ako dych bohov a celý svet pôsobil, akoby ho práve zaspieval potulný spevák v opare poézie. Prešiel pomedzi olivovníky a po kľukatej cestičke dorazil až k vysokému múru, čo obopínal celý pozemok. Len pozvaní mohli dnu, a on medzi nich nepatril. Napriek tomu dúfal, že jeho pôvod bude hovoriť v jeho prospech.

Zastal pred bránou. Bohato zdobená, no pootvorená, až príliš okato pozývala dnu. Zhlboka sa nadýchol a vstúpil.

Pred ním sa roztvorilo nádvorie s dominantnou sochou Medúzy. Prekvapilo ho to. Čakal skôr nejakú morskú obludu, ale kto je on, aby súdil výber hostiteľky?

Stĺporadie, ktoré lemovalo nádvorie, žiarilo v svetle fakieľ, ako chrbtica starobylého tvora. Viedlo ho k prijímacej hale. Tam panovalo prítmie, len v strede tlel oheň, ktorého plameň sa vraj zrodil na samotnom Olympe, ako Prometeov. Ak by to bola pravda, vedel, že jej ho nik neukradol. Ona by si ho vzala.

Tiene sa vznášali po stenách ako duchovia starých bohov, občas odhaľujúc fragmenty viac než len architektúru. Kvety tu boli všade. Stĺpy objímali stuhy so zlatými výšivkami, ktoré sa mihotali ako hady v snoch.

Po pravej strane mäkko lákalo sedenie, oproti nemu stál mramorový stôl, obsypaný ovocím, krčahmi vína a medzi nimi, akoby len tak mimochodom, drahokamy rôznych veľkostí a farieb. Luxus, ktorý sa tváril ako niečo bežné, dostupné a úplne obyčajné.

V zadnej časti sa čosi pohlo. Tiché zašuchotanie, a z tieňa sa ladným krokom vynorila jedna z obyvateľiek domu. Mačka. Skočila na pohovku, hypnoticky z neho nespúšťala pohľad. Aj on ju pozoroval, a kútiky úst mu nebadane zmäkli v náznaku úsmevu. Zlaté ucho sa niekoľkokrát prudko pohlo,pozorne načúvalo tomu, čo zostávalo oku skryté.

"Aurea," zašepkal, a jeho pohľad pátral v tme po jej pani. No namiesto odpovede dostal len zívnutie, ktoré sa zakončilo elegantným zvinutím do klbka. Nevenovala mu pozornosť. A to ho úprimne potešilo. Lepšie byť ignorovaný než rozškriabaný. Kovové pazúriky, Hefaistov výtvor, čo Afrodita oživila a vzápätí s gracióznou ľahostajnosťou odmietla, ho fascinovali od prvého stretnutia.

Z inej časti domu sa ozvalo mňauknutie, jemné, takmer snové, ale pre Aureu zreteľné. Zareagovala ako šíp: skokom a okamžitým behom. Nereus nezaváhal a vyrazil za ňou. Prebehli dvoma miestnosťami, úzkou chodbou a opäť sa ocitli na nádvorí. Bola rýchla, no držal sa jej. Keď sa obzrela, aby sa presvedčila, že jej nič nehrozí, zmizla za stĺp.

Mačka zmizla za stĺp a Nereus sa ju chystal nasledovať. Vtom sa z tmy ozval hlas.

"Tam nie je to, čo hľadáš."

Zastal v pohybe. Otočil sa prudko, až plášť šľahol do amfory. Zakolísala sa zo strany na stranu, spadla, no nerozbila sa.

"Ešte vždy rád vchádzaš tam, kde ťa nik nečakal?"

Z tieňa sa ozval známy hlas. Nepočul ho roky, no spoznal by ho kedykoľvek.

"Pootvorená brána nebola pozvaním?", zatváril sa nevinne.

"Prečo si prišiel?" spýtala sa, hoci odpoveď poznala.

"Za mačkou," pohľadom naznačil smer, kadiaľ zmizla Aurea.

Konečne sa vynorila z tieňa. Svetlo fakieľ sa pri nej zachvelo, akoby aj oheň poznal svoje miesto. Zastala priamo pred ním. Nosila na sebe pokoj, ktorý naháňal strach, a pohľad, čo hovoril viac než tisíc slov. Chvíľu mlčali. Nie pre nedostatok slov, ale pre to, že v tej chvíli by všetky zneli zbytočne.

Nezmenila sa, bola taká, akú si ju pamätal. Poseidónovo najstaršie dieťa, dedička trojzubca, vnučka Krona a Vykonávateľka vôle Olympu. Jednoducho... Atlantis.