1. Prológ

Pod chrámom boha mora, Poseidóna,  sa otvára priepasť a starý svet sa lúči so svojím kráľom – v tichu, ktoré zmení dejiny. 

Poseidónov chrám a priľahlé ulice obkľúčili stovky zvedavcov. Snažili sa natlačiť čo najbližšie, len aby aspoň kútikom oka zazreli smútočný sprievod. Slnko sa odrážalo od mohutných dverí chrámu, ktoré boli otvorené dokorán. Ich vonkajšiu stranu zdobilo zlato, perleť a orichalkum, zvnútra boli potiahnuté tenkým plátom héfaistia – kovu, ktorý sa nedal zdolať žiadnou známou zbraňou. Bežne bývali zatvorené a otvárali sa len počas slávností venovaných samotnému Poseidónovi.

Dnes sa však nekonalo žiadne velebenie boha mora. Naopak – jeho najstarší syn, Atlas, bol odprevádzaný svojim ľudom do Podsvetia. Fontána uprostred nádvoria chrčala tmavomodrú vodu, ktorú kňazi zafarbili v deň, keď kráľ naposledy vydýchol. Spod mohutných stĺpov sa niesla pieseň, starodávna a smútočná, ktorá opisovala krajinu mŕtvych.

Atlasovo telo, ťahané bielymi koňmi na voze v tvare chobotnice, sa posúvalo od paláca k chrámu pomaly. Vojaci sa snažili udržať dav na okrajoch cesty. Voz sa nesmel zastaviť.

Kráľ vyzeral, akoby len spal. Po obradných úkonoch ho obliekli do kráľovskej bojovej zbroje z čistého orichalka. Na hrudi mu ležal vrchol z trojzubca – symbol moci, ktorý zdedí jeho následník. Rukoväť, vyrobená na mieru samotným Héfaistom, ho bude nasledovať na druhý svet. Králi sa menia, symbol zostáva. Nereus po korunovácii dostane vlastnú rukoväť, bude však ukutá atlantskými zbrojármi. Jedine, že by starý otec zasiahol a dal ju synovcovi sám vyrobiť. Táto šanca, aj pri veľkom optimizme, bola mizivá.

Na čele sprievodu cválal Atlasov brat Gadeiros. Držal sa vzpriamene, pohľad upretý pred seba. Navonok nepôsobil dotknuto, ale tí, čo ho poznali, vedeli, že ho to zožiera. Smrť obľúbeného vladára zasiahla všetkých. No jeho najviac.

Tesne za vozom kráčal Atlasov syn – Nereus. Budúci kráľ Atlantídy. Podľa tradície musel ísť za otcovým telom peši a niesť pochodeň – tú, ktorou zapáli kráľove pozostatky. Pozeral sa pred seba, akoby kráčal temným tunelom. Vedel, že za ním sa vezie jeho sestra a najstarší zástupca z každého zo zvyšných siedmych urodzených rodov. Ostatná šľachta čakala v chráme. Atlas by celú ceremóniu pokladal za zbytočne okázalú. Na to, čo sa dialo však už nemal dosah.

Nereus si ani presne nepamätal, kedy videl Poseidóna naposledy. Bol ešte chlapec, keď bez zaklopania vbehol do otcovej súkromnej komnaty. Omylom doňho vrazil. Zastal pred mohutnou postavou – prísnou, ale s úsmevom, ktorý sa mu na okamih mihol v brade. Pohladil ho po vlasoch. Otec ho okamžite zahriakol a poslal preč. Netušil, či starý otec príde. Vedel vôbec, že Atlas je mŕtvy? Odpovedal si sám – vedel. Ak nie od kňazov, tak od Háda. Koniec koncov – dnes ho videl. Z diaľky, ale jeho tmavá silueta bola nenapodobiteľná. Bol to on.

Sprievod sa zastavil. Stráže opatrne zdvihli telo kráľa a odniesli ho do chrámu. Za hrubými stenami stíchol nárek žien, nahradil ho zborový spev. Vojaci zastali pred kovovou mrežou medzi nádvorím a morom. Telo položili na pripravený katafalk, poklonili sa a odstúpili. Ako jeden zopakovali sľub, ktorý skladali pri vstupe do kráľovskej gardy a odpochodovali do úzadia.

Nereus nasucho prehltol. Hľadal pohľadom sestru. Jej tvár bola ako z mramoru, presne tak, ako ju to učili. Siahol do skrytého vrecka a vytiahol dve mince – dokonale vyleštené, odliate len pre túto jedinú príležitosť. Opatrne ich položil na otcove viečka. Vyzeral pokojne. Akoby spal.

Ale nespal. Bol mŕtvy.

Nereus pristúpil bližšie. V ruke držal pochodeň, ktorej plameň bol starší ako samotná Atlantída. Pochádzal z toho istého zdroja ako ten, ktorý ukradol Prometheus. Tento bol darom Dia, nie úlovkom zlodeja. Pochodeň žiarila do diaľky, Nereus ju priložil k drevu pri Atlasových nohách. Namiesto ohňa sa k nebu vzniesol bledý, hustý dym. Drevo zapraskalo, akoby sa nechcelo ani rozhorieť, len opatrne tlelo. Ako niečo staré, čo má poslednýkrát splniť svoju úlohu.

Nereus ustúpil. Položil pochodeň na pripravený stojan, kde sama dohorela. Pokynul Gadeirosovi hlavou tak nepatrne, že si to bežný smrteľník mohol ľahko pomýliť s dychom vetra. Jeho strýko však rozumel. Bez slova vytasil meč – chladný ako svedomie kata – a jediným oblúkom preťal laná, ktoré držali katafalk. Drevo zapraskalo, plošina sa pomaly dala do pohybu, bez odporu. Všetci so zatajeným dychom čakali na okamih, kedy začne padať do morských hlbín.

Poseidónov chrám stál na útese, kde sa končila zem a začínal mýtus. Pod nimi sa otvárala prastará priepasť, o ktorej sa vravelo, že v jej najhlbšom bode drieme boh mora – ak ešte drieme. Dospelí v to neverili, deti o tom snívali. A dnes, pri poslednej rozlúčke, si nikto netrúfal povedať, či sú to len rozprávky, alebo pravda.

Pohľad na more bol veľkolepý. A znepokojivý. Nereus sa nechcel pozerať. No musel. Bol to akt vernosti, nie voľby. Katafalk, na ktorom ležal jeho otec – kráľ – skĺzol z plošiny a zmizol v morskej tme. No hladina neostala pokojná. Rozbúril sa vír, ako otvorené ústa pradávneho tvora. Z útrob mora vyšľahlo modré svetlo, akoby sa Poseidón naposledy pozrel na svojho syna. V diaľke zareval Kraken. Alebo to bol len vietor medzi skalami? Nik nevedel, no všetci zatajili dych.

Slnko sa skláňalo k obzoru a v poslednom výkriku dňa sa odrazilo od vody tak prudko, až sa more na okamih podobalo na oheň. Potom sa svet zmenil. Svetlo sa stiahlo ako závoj a nahradilo ho šero – nie noc, ešte nie. Ale predzvesť.

Kňazi zapálili lampáše a pochodne. Jeden za druhým. Nie z paniky, ale zo zvyku. A práve vtedy, keď sa zdal obrad ukončený, sa zdvihol vietor. Nie ten zúrivý, trhajúci strechy. Nie – tento bol slávnostný. Veľkolepý. Búrka sa vzniesla nad Atlantídu ako koruna z mrakov. Vlny vyrástli do výšky desiatich metrov, blesky tancovali nad chrámom ako posvätní hadi. Z mora sa dvíhali svetelné stĺpy – nie oheň, nie búrka – ale akoby samotný oceán plakal z hlbín.

Starý kráľ bol mŕtvy. Nový ešte nebol korunovaný. Atlantída zadržiavala dych. Medzi ulicami sa potichu potuloval chlad, ktorý nepatril ani vetru, ani smrti. Bol to tieň budúcnosti. Ťaživý, nepozvaný, neodvrátiteľný.