Pevnosť, kam sa vrátil život...

Atlantída sa menila. Hoci jej lesklé veže stáli akoby sa nič nestalo, vzduch v meste bol ťažký, presýtený neviditeľným napätím. Kráľ je mŕtvy. Trón je prázdny. Nereon, jeho najstarší syn, hľadel z okna svojej komnaty na nekonečné more a pýtal sa sám seba: "Dokážem byť niekým, koho sa neboja len pre jeho meno? A naháňa toto meno vôbec niekomu...

Doslova, kým sa nerozpadlo...

Antický pohreb bol viac než rozlúčka, bol to rituál s presným poriadkom, symbolikou a hlbokým spoločenským významom. Gréci aj Rimania verili, že len správne vykonaný pohreb zabezpečí duši pokoj a miesto v posmrtnom svete.

Nie všetko, čo čaká v tme, je tieňom.

Keď sa povie "gladiátor", väčšina si predstaví spoteného borca s mečom, štrngajúcim brnením a hlbokým hlasom ako Marcus Aurelius na rannej káve. Ale čo ženy? Áno, aj ony vstupovali do arén – a nie ako diváčky. Ženské gladiátorky – gladiatrices – sú síce historicky menej zdokumentované, no o to viac fascinujúce.

Pod chrámom boha mora, Poseidóna, sa otvára priepasť a starý svet sa lúči so svojím kráľom – v tichu, ktoré zmení dejiny.